úvodobsahfórum
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Aktuálny čas je Pon, 11. Dec 2017, 19:34

Všetky časy sú v GMT + 1 hodina [ letný čas ]




Vytvoriť novú tému Odpovedať na tému  [ Príspevkov: 10 ] 
Autor Správa
PoslaťNapísal: Pon, 23. Jún 2014, 14:31 
Offline

Registrovaný: Pon, 05. Nov 2012, 21:05
Príspevky: 829
Bydlisko: Nová Ľubovňa
V najbližších príspevkoch budem tu dávať svoj vlastný preklad spisu kresťanského filozofa, cirkevného otca, zo štvrtého storočia nášho letopočtu Gregora z Nyssy.
Spis sa volá Prečo nehovoríme, že sú traja Bohovia?


Hore
 Profil  
 
PoslaťNapísal: Pon, 23. Jún 2014, 14:32 
Offline

Registrovaný: Pon, 05. Nov 2012, 21:05
Príspevky: 829
Bydlisko: Nová Ľubovňa
Prolog
Sluší sa, aby ste vy, kto ste na vrchole síl „podľa vnútorného človeka“, bojovali proti nepriateľom pravdy a nezľakli sa žiadnej námahy, aby sme sa my otcovia mohli tešiť zo vznešeného úsilia svojich deti. Tak to stanoví zákon prírody. Pretože si však obrátil tento poriadok a smeruješ na náš útoky šípov, ktoré protivníci vrhajú na pravdu, a žiadaš, aby sme my starci „štítom viery“ uhasili „žeravé uhlie z púšte“, a odrazili naostrené hroty „falošného poznania“, prijímame tento povel a dávame ti tak príklad poslušnosti, aby si i ty nám oplátkou preukázal rovnakú protislužbu v podobných príkazoch, pokiaľ by ťa niekedy postavili do podobného zápasu, Ablabie, vznešený „vojak Kristov“.


Hore
 Profil  
 
PoslaťNapísal: Pon, 23. Jún 2014, 14:33 
Offline

Registrovaný: Pon, 05. Nov 2012, 21:05
Príspevky: 829
Bydlisko: Nová Ľubovňa
Otázka: Ak platí, že Otec, Syn i Duch je Boh, prečo nie sú traja Bohovia?
Otázka, ktorú si nám predložil, nie je bezvýznamná ani nepatrí medzi také, u ktorých si možno bez veľkej škody ušetriť náležité skúmanie. Na prvý pohľad nás totiž jej formulácia nutí pritakať jednej z úplne neudržateľných možnosti a buď povedať, že sú traja Bohovia, čo je rúhanie, alebo odoprieť Synovi a Duchu božstvo, čo je bezbožné a nemiestné. Uvádzaš toto: Peter, Jakub a Ján patria k jedinému ľudstvu a hovorí sa o nich, že sú to traja ľudia. A nie je nič nemiestneho na tom počítať tých, ktorí sú prirodzenosťou spojení, pokiaľ ich je viac, v množnom čísle mena odvodeného z prirodzenosti. Pokiaľ to iste v tomto prípade zvyk pripúšťa a nikto nám nezakazuje povedať o dvoch z nich, že sú to dvaja ľudia, a o viac než dvoch, že sú to traja ľudia, prečo sa v prípade tajuplných nauk, kde vyznaváme tri hypostazi, medzi ktorými nenachádzame žiaden rozdiel v prirodzenosti, predsa len dostaváme sa do akéhosi rozporu s vyznaním viery? Tu totiž hovoríme síce o jednom božstve Otca, Syna a Ducha Svätého, zakazuje sa nám hovoriť o troch bohoch.
Táto otázka, ako som už povedal je veľmi ťažká. Pokiaľ by sme našli niečo, čo by našej mysli poskytlo oporu v jej váhaní, takže by táto podivné dilema prestala vyvolávať pochybnosť a obavy, bolo by to dobré. I keby však naše uvažovanie na tento problém nestačilo, uchováme tradiciu prevzatú od otcov vždy pevnú a nezmenenú a budeme hľadať slovo na obranu viery od Pána. A pokiaľ sa tu najde niekto z tých, ktorým sa dostalo milosti, vzdáme vďaku tomu, kto milosť daroval. Pokiaľ však nie, rovnako podržime v tom, čo sme poznali, vieru bez premeny.
Máme vo zvyku menovať v pluráli tých, ktorí zjavne patria k tej istej prirodzenosti a ktorých počítame po jednom, takže hovoríme o určitom počte ľudí, nie o všetkých ako o jednom. Prečo však v prípade božskej prirodzenosti vieroučná formulácia odmieta množstvo bohov, takže síce počíta božské hypostázy, nepripúšťa však pluralný význam?


Hore
 Profil  
 
PoslaťNapísal: Pon, 23. Jún 2014, 14:33 
Offline

Registrovaný: Pon, 05. Nov 2012, 21:05
Príspevky: 829
Bydlisko: Nová Ľubovňa
Jednoduchá odpoveď: vyhnúť sa podobe s mnohobožstvom.
Na prvý pohľad môže mať nejakú váhu vysvetlenie, ktoré snaď niekto dá jednoduchším poslucháčom, totiž, že sa vieroučná formulácia vyhýba podobnosti s pohanským mnohobožstvom. Vyvarovala sa preto počítať bohov v plurálu, aby niekto nepokládal za spoločné tiež obidve náuky, keby sme i my počítali božstvo podľa pohanského zvyku nie v jednotnom, ale v množnom čísle. Toto vysvetlenie snaď má nejakú váhu pre nezaludných poslucháčov, nie je však odpoveďou pre tých, ktorí hľadajú, ku ktorej z alternatív uvedenej otázky sa prikloniť, totiž buď nevyznávať božstvo pre všetky tri hypostazy, alebo hovoriť o tých, ktorí zdieľajú to isté božstvo, v každom zmysle ako o troch. Bude treba odpovedať obsiahlejšie, nakoľko to vo svojom hľadaní pravdy dokážeme. V tejto otázke sa to nejedná o veci bežne známe.


Hore
 Profil  
 
PoslaťNapísal: Pon, 23. Jún 2014, 14:34 
Offline

Registrovaný: Pon, 05. Nov 2012, 21:05
Príspevky: 829
Bydlisko: Nová Ľubovňa
„Človek“ ako meno prirodzenosti sa hovorí v plurali len nepresnosťou jazyka
Predostieram, že je určitou vžitou nepresnosťou hovoriť o tých, ktorí sa nelišia svojou prirodzenosťou, pomocou mena tejto prirodzenosti v množnom čísle, napríklad ako o viac ľuďoch, pretože je to podobné. Vysvitne to snaď z následujúceho príkladu: Keď niekoho oslovujeme, nedávame mu meno podľa jeho prirodzenosti, aby spoločné pomenovanie nespôsobilo nejaký omyl. Každý z posluchačov by si totiž myslel, že ide o neho, pretože by oslovenie nepouživalo meno vlastné, ale spoločné meno prirodzenosti. Keď však použijeme pomenovanie, ktoré sa niekomu dáva ako jeho vlastné- t.o jest ktoré znamená práve tohoto nositeľa-, tak ho vydeľujeme z množstva. Na prirodzenosti majú totiž účasť mnohí, napríklad učeníci, apoštolovia či mučeníci, v nich všetkých je však jediný človek, pokiaľ platí, ako bolo povedané, že človek nie je meno jednotlivca, ale toho, čo je prirodzenosti spoločné. Lukáš alebo Štefan sú ľudia, neplatí však, že pokiaľ je niekto človek, je hneď tiež Lukáš alebo Štefan.
Pojem hypostázi iste pripušťa rozrôznenie na základe vlastnosti pozorovaných na jednej každej z nich a pri sčítaní dovoľuje uvažovať o ich počte. Prirodzenosť je naopak jedná, sama so sebou jednotná a naprosto nedeliteľná jednota, ktorá sa nezväčšuje pridávaním ani nezmenšuje odnímaním, ale tým, čím je, je a zostáva ako jedna. Akokoľvek sa javí mnohá, je nedeliteľná, sudržná, integrálna a neštepí sa v jednotlivosti, ktoré majú na ňu účasť. A ako sa o „dave“, „ľude“, „vojsku“ či „cirkvi“ hovorí o všetkých v jednotnom čísle, akokoľvek sa každé jedno chápe ako množstvo, podobne by sa prísne vzaté mal i človek hovoriť v pravom zmysle ako jeden, i keď tí, ktorí patria k tejto prirodzenosti, sú mnohí. Bolo by teda lepšie opraviť náš pomýlený zvyk a nerozširovať meno prirodzenosti na celé množstvo než sa toho zvyku pridržiavať a jeho omyl prenášať i do vierouky. Opravovať zvyk je však ťažké: ako by sme niekoho presvedčili, aby nehovoril o „viac ľuďoch“ v prípade tých, ktorí patria tejto prirodzenosti? Zvyk možno každopadne ťažko zmeniť. Pokiaľ však nebudeme odporovať vládnucému zvyku v prípade nižšej prirodzenosti, nedopustíme sa tak veľkej chyby, lebo mylné použitie mien tu nespôsobí žiadnu škodu. V teológii však nie je nerozlíšené používanie mien tak celkom bez nebezpečia; tu totiž z mala vyplýva mnoho.


Hore
 Profil  
 
PoslaťNapísal: Pon, 23. Jún 2014, 14:36 
Offline

Registrovaný: Pon, 05. Nov 2012, 21:05
Príspevky: 829
Bydlisko: Nová Ľubovňa
Mena božstva neoznačujú prirodzenosť ale pôsobenie
Je zaiste namieste vyznávať jedného Boha, ako dosvedčuje Písmo: Slyš, Izrael, Hospodin tvoj Boh je jediný Pán“, akokoľvek sa pomenovanie vzťahuje na božskú Trojicu. To odpovedá našmu predchádzajúcemu výkladu o ľudskej prirodzenosti, kde sme sa dozvedeli, že pomenovanie prirodzenosti nie je vhodne používať v množnom čísle. Samé meno božstva však musíme skúmať ešte usilovnejšie, aby sme pomocou významu tohoto pomenovania aspoň zhruba objasnili predloženú otázku.

A) Mená davané božstvu vyjadrujú, čo o božskej prirodzenosti nazerame, nie ju samotnú.
Mnoho ľudí sa domnieva, že pomenovanie božstva sa vypoveda o tejto prirodzenosti v akomsi jedinečnom zmysle. Ako sa nebo, Slnko a iné prvky nazývajú jedinečnými nazvami, ktoré vyjadrujú svojho nositeľa, tak vraj i v prípade najvyššej a božskej prirodzenosti pomenovania božstva ako akési vlastné meno vhodne odpovedá tomu, k čomu sa vzťahuje. My sa však riadime ponaučením Písma, a preto vieme, že táto prirodzenosť je nepomenovateľná a nevypovedateľná. Preto hovoríme, že každé meno, či už najdené ľudským zvykom, alebo tradovanom v Písme, vyjadruje niečo z toho, čo o božskej prirodzenosti nazerame, neobsahuje však význam tejto prirodzenosti samotnej.
Nevyžaduje snaď ani mnoho námahy ukázať, že tomu tak je. I bez akéhokoľvek skúmania pôvodu mien totiž každý môže vidieť, že ostatné mená, ktoré sa dávajú stvoreným veciam, sú svojim nositeľom prirečené zhodou okolnosti, na základe našho úsilia označiť veci nejakými nazvami, aby sme mohli označované bez zmätku poznať. Avšak mena, ktoré nás majú priviesť k poznaniu božstva, obsahujé každé svoju vlastnú myšlienku a medzi menami vskutku hodnými Boha nenajdeš žiadne, ktoré by nemalo svoj zmysel. Z toho je teda patrné, že samá božská prirodzenosť nie je označená žiadným z týchto mien, ale naše slova ukazujú niečo z toho, čo o nej nazerame. Hovoríme napríklad, že božstvo je neporušiteľné, mocné alebo čo iného je obvyklé o ňom hovoriť. Pozorujeme iste, že každé z týchto mien má svoj vlastný význam, ktorý sa sluší o božskej prirodzenosti nazerať a hovoriť, avšak neoznačujú to, čím je táto prirodzenosť vo svojej podstate. To, nech je čokoľvek, je neporušiteľné. Pojem neporušiteľné vyjadruje, že dané súcno nepodlieha porušeniu. Ak povieme, že je neporušiteľné, povedali sme, čomu táto prirodzenosť nepodlieha, neukázali sme však, čo je to, čo nepodlieha porušeniu. Podobne keď povieme, že dáva život, označili sme síce túto vypoveď, čo dáva, neukázali sme však týmto slovom dárcu samého. A rovnako u všetkých ostatných vypovediach sa z významu, ktoré nie sú pomenovaní vskutku hodné Boha, síce sa dozvedame, že zapovedané je to, čo nie je náhodne poznávať o božskej prirodzenosti, alebo učia tomu, čo poznávať záhodne je, výklad božskej prirodzenosti samotne však neobsahujú.

B) Meno „božstva“ vyjadruje vidiace pôsobenie.
Keď teda uvažujeme o rozmanitom pôsobení vyvýšenej ( božskej) moci, tvoríme svoje vypovede na základe jednotlivých nám znamých pôsobení. To, ktorým všetko pozoruje a na všetko dozerá, keď vidí ľudské myšlienky a svojím videním preniká neviditeľné veci, „nazývame“ jedno a to isté pôsobenie dohliadajúce, pozorujúce a tak povediac vidiace ( theatiké). Preto máme zato, že božstvo ( theotes) bolo pomenované podľa videnia ( thea) a že ten, ktorý nás pozoruje ( theoros), je podľa zvyku a podľa učenia Písma oslovovaný ako Boh ( theos).


Hore
 Profil  
 
PoslaťNapísal: Pon, 23. Jún 2014, 14:38 
Offline

Registrovaný: Pon, 05. Nov 2012, 21:05
Príspevky: 829
Bydlisko: Nová Ľubovňa
Pôsobenie je spoločné všetkym božským osobám, preto sa mená uvádzajú v singulári.

a) O vidiacom pôsobení sa hovorí u všetkych troch osobách.
Pokiaľ súhlasíme s tým, že vidieť a prezerať je to isté a že ten, ktorý všetko pozoruje, je a nazýva sa Boh pozorujúci všetko, je potrebné sa zamyslieť nad tým , či toto pôsobenie patrí jednej z Trojice osôb, v ktorých veríme, alebo táto moc prechádza všetkymi tromi. Pokiaľ je tento výklad božstva správny a to, čo je pozorované, je videné, a čo je vidiace ( to theomenon), sa nazýva Boh ( theos), tak túto vypoveď nejde s ohľadom na význam tohoto pomenovania právom uprieť žiadnej z osôb Trojice. Videnie totiž Písmo dosvedčuje rovnako o Otcovi, Synovi a Duchu svätom. „Pohľaď, Bože, náš ochranca,“ vraví Dávid. Pretože hovorí „Pohľaď, Bože,“ dozvedáme sa, že videnie je vlastné pôsobenie Boha, nakoľko ho chápeme na základe jeho mena „Boh“ ( theos). Ale i Ježiš vidí myšlienky tých, ktorý ho odsudzujú preto, že svojou vlastnou mocou odpúšťa hriechy. Je predsa písané: „Keď Ježiš videl ich myšlienky.“ A rovnako o Duchu svätom hovorí Peter Ananiášovi: „Prečo satan naplnil tvoje srdce, že si klamal Duchu svätému?“ Tak ukazuje, že Duch svätý bol neklamným a znalým svedkom toho, čoho sa Ananiáš tajne odvážil, a jeho prostredníctvom boli tieto skryté Ananiášove činy zjavené tiež Petrovi. Ananiáš totiž okradol sám seba v skrytosti pred všetkými, ako sa aspoň domnieval, a tento hriech tajil. Duch svätý bol v tu chvíľu v Petrovi a videl, ako sa Ananiášova myseľ znížila k lakomstvu a dal svojou mocou Petrovi prehľadnúť to, čo bolo skryté. To by iste nemohol urobiť, keby nevidel utajené veci.

b) Viac ľudských osôb vykonavajúcich to isté pôsobenie sa hovorí v plurali.
Ale snaď niekto povie, že postup našej reči dosiaľ nedospel k tomu, čo hľadáme. Lebo ani keby sme pripustili, že pomenovanie „božstva“ je spoločné celej prirodzenosti, nebolo by z toho ešte viditeľné, že nejde hovoriť o viac Bohoch. Naopak nás to skôr nutí o viac bohoch hovoriť. Nachádzame totiž, že nie je ľudským zvykom uvádzať v singulári viac tých, ktorí zdieľajú tu istú prirodzenosť, ba ani tých, ktorí majú to isté zamestnanie. Tak hovoríme o viacerých rečnikov, geometroch, roľníkoch, obuvníkov a podobne u všetkého ostatného. Avšak keby pomenovanie „božstva“ bola vypoveď o prirodzenosti, bolo by podľa predchádzajúceho výkladu zahodno zahrnúť tri hypostázy do singulárnej vypovedi a hovoriť o jedinom Bohu, lebo prirodzenosť je nerozlučiteľná a nedeliteľná. Pretože je však z vyššie uvedeného viditeľné, že meno „božstva“ označuje pôsobenie, nie prirodzenosť, obracia sa uvedený argument vlastne v prospech opačnej téze, takže sa zda za vhodné hovoriť o tých, u ktorých pozorujeme to isté pôsobenie, ako o troch bohoch. Tak sa podľa tejto namietky hovorí o troch filozofoch, rečníkoch a ďalších profesiách, ak ide o viac osôb, ktoré sa podieľajú na tom istom zamestnaní. Predstavil som túto namietku najviac podrobne, aby som predišiel výkladu protivníkov, a tak posilil a podporil náuku, ktorú chcem hájiť, keď ju učiním odolnou proti najsilnejším argumentom. Teraz sa však vraťme k nášmu výkladu.

c) Božské osoby pôsobia spoločne, preto sa spajajú s vypovediami v singulári.
V predchádzajúcom sme podľa svojich síl ukázali, že „božstvo“ nie je pomenované prirodzenosťou, ale pôsobením. Snaď by sme preto mohli pravom uviesť nasledujúci dôvod, prečo sú ľudia zdieľajúci to isté zamestnanie počítaní a menovaní v množnom čísle, zatiaľ čo o božskom sa hovorí ako o jedinom Bohu a jedinom božstve, akokoľvek tri hypostázy nie sú vylučené z významu, ktorý je slovom „božstvo“ vyjadrený: Ľudia totiž, i keď ako mnohí vykonávajú jediné pôsobenie, vykonávajú toto pôsobenie každý za seba a nijako sa nepodliehajú na pôsobení ostatných v ramci toho istého zamestnania. Pokiaľ by sme mali viac rečníkov, ide síce o jediné zamestnanie, ktoré má vo viac prípadoch to isté meno, zúčastnení však svoje pôsobenie vykonávajú každý za seba a každý svojím vlastným spôsobom. Avšak ľudia, pretože pôsobenie každého jedného v tej istej profesii je rozličné, sú v pravom zmysle nazývaní mnohí, lebo každý z nich je vlastnou povahou svojho pôsobenia oddelený od ostatných, a získavá tak individuálne vymedzenie. U božskej prírodzenosti sme sa však nedozvedeli, že Otec za seba koná niečo, čo sa netýka Syna, ani že Syn niečo pôsobí jednotlivo bez Ducha svätého, ale všetko pôsobenie, ktoré od Boha preniká k stvoreniu a ktoré nazývame rozmanitými pojmami, vyviera z Otca, prechádza skrze Syna a završuje sa v Duchu svätom. Preto sa meno tohoto pôsobenia neštiepi medzi množstvo pôsobiacich, lebo nejde o úsilie každého za seba a jednotlivo, ale čokoľvek sa deje ako prozreteľné voči nám alebo s ohľadom na správu a uchovanie všetkého, deje sa prostredníctvom troch osôb, a predsa výsledok nie je trojitý.

d) Príklady spoločného pôsobenia troch osôb: dar života, súd.
Pokusme sa porozumieť tomu, čo bolo povedané, na základe jedného príkladu, totiž hlavného z Božích darov: Života sa dostáva podiel tým, ktorí majú podieľ na tejto milosti. Ak patrame, odkiaľ sa nám dostalo takého dobra, nachadzáme pod vedením Písma, že pochádza od Otca, Syna a Ducha svätého. Akokoľvek predpokladame tri božské osoby a tri mená, domnievame sa, že by sa nám dostalo tiež troch životou, od každej osoby zvlášť jeden, ale tiež život je spôsobený Duchom svätým, pripravený Synom a závisí na vôli Otca.
Na základe uvedeného príkladu teda svätá Trojica nevykonáva všetko svoje pôsobenie oddelene podľa počtu hypostazí, ale ide o jediný pohyb a prejav dobrej vôle vykonaný z Otca skrze Syna k Duchu. Preto nehovoríme o tých, ktorý spôsobia jediný život, ako o troch darcoch života, ani o tých, v ktorých pozorujeme tiež dobrotu, ako o troch dobrodincoch, ani sa vo všetkých iných prípadoch nevyjadrujeme v plurali. Napríklad nemôžeme tromi nazývať tých, ktorí vykonávajú spoločne a nedeliteľne božskú čiže dozerajúcu moc a pôsobenie voči nám i celému stvoreniu. Keď sa z Písma dozvedame, že Boh všetkého „súdi celú zem“, nazývame ho preto súdcom všetkého. Keď sme ale počuli, že „Otec nesúdi nikoho“, nemyslíme si, že by si Písmo odporovalo. Ten, ktorý „súdi celú zem“, to totiž činí skrze Syna, ktorému „prenechal všetok súd“. Všetko, čo koná Jednorodený, sa vzťahuje k Otcovi, takže Otec je sudcom všetkého, a zároveň nesúdi nikoho, pretože ako bolo povedané všetok súd prenechal Synovi a všetok Synov súd nie je cúdzi otcovskej vôli. A nikto nemôže právom povedať, že ide o dvoch sudcov alebo že je niektorý z nich vylučený z autority a moci vynášať súd. Podobne podľa výroku o božstve, ktorý hovorí: „Kristus je Božia moc a Božia múdrosť“, vykonáva Otec dozerajúcu a vidiacu moc, ktorú nazývame božstvo, prostredníctvom Jednorodeného „lebo Boh „všetko koná v múdrosti““. Syn dokonáva všetkú moc v Duchu svätom, lebo súdi, ako hovorí Izaiáš, „v Duchu súdu a v Duchu horlivosti“ a koná dobro v Duchu Božom podľa slov evanjelia, ktoré predniesol k Židom: „Pokiaľ ja vyháňam démonov v Duchu Božom...“, kde zahrňuje na základe jednoty pôsobenia všetkú dobročinnosť ako druh do tejto časti. Pokiaľ božské hypostazy spoločne vykonávajú jediné pôsobenie, nemôže byť meno tohoto pôsobenia zmnožené delením.

e) Božské pôsobenie má pôvod z Otca, deje sa skrze Syna, završuje sa v Duchu, nemá však povahu rozpätia.
V Otcovi, Synovi i Duchu svätom je tak jediný pojem ( logos) dozerajúcou a vydiacou mocou, ako sme v predchadzajúcom uviedli, ktorý vyviera z Otca ako z prameňa, ani by sa akékoľvek pôsobenie delilo medzi hypostázi, vykonávané jednotlivo každou zvlášť bez spojenia s ostatnými. Naopak všetká prozreteľnosť, usilovnosť a starostlivosť o všetky veci, nech už v oblasti zmyslového stvorenia alebo nadsvetskej prirodzenosti, ktorá uchováva existujúce veci, vedie na správnu cestu zbludilých a poučuje tých, ktorí po nej kráčajú, je jediná, a nie trojitá. Je totiž vykonávaná svätou Trojicou, ani by bola podľa počtu osôb, v ktorých veríme, rozsekaná na tri, tak aby každý jej prejav zvlášť pochádzal buď len od Otca, alebo patril len Synovi, alebo bol vyhradený Duchu. „Jeden a ten istý Duch dáva každému zvlášť“ dobré dary, ako hovorí apoštol, tento pohyb dobra vychádzajúci z Ducha však nie je bez počiatku. Pozorujeme totiž, je všetko koná moc, ktorá ho svojou rozvahou predchádza, totiž jednorodený Boh, bez ktorého nevzniklo nič z toho, čo je. Avšak i tento zdroj dobrých darou vyviera z vôle Otca.
Každé dobré konanie i každé dobré meno pochádzajúce z moci a vôle, ktorá je samá bez počiatku, je privedené k završeniu moci Ducha prostredníctvom jednorodeného Boha mimo čas a bez akéhokoľvek rozpätia, lebo pohyb božskej vôle smerujúce od Otca skrze Syna k Duchu nevytvára žiaden interval ani ho nejde ako interval chápať. Jedným z týchto dobrých mien a pojmou je tiež božstvo, preto sa toto meno nemôže rozlievať do množstva, lebo jednota pôsobenia bráni pluralnému počítaniu.

f) Božské pôsobenie sa nehovorí v pluráli: spasiteľ, Boh.
Apoštol nazýva Otca „spasiteľom všetkých ľudí, najmä tých, ktorí veria“, a nikto na základe týchto slov neusudzuje, že Syn neprináša veriacim spásu alebo že sa spásy dostavá tým, ktorí na ňu majú účasť, bez Ducha svätého, ale spasiteľom všetkých je Boh, ktorý vládne nad všetkými a zároveň spásu spôsobí Syn v milosti Ducha svätého. Preto však Písmo nehovorí o troch spasiteľoch, akokoľvek vyznávame, že spása pochádza od svätej Trojice. Podobne sa nehovorí ani o troch bohoch v tom význame „božstvo“, ktoré sme uviedli, akokoľvek sa toto pomenovanie vzťahuje na svätú Trojicu.


Hore
 Profil  
 
PoslaťNapísal: Pon, 23. Jún 2014, 14:39 
Offline

Registrovaný: Pon, 05. Nov 2012, 21:05
Príspevky: 829
Bydlisko: Nová Ľubovňa
I keby meno božstva vyjadrovalo prirodzenosť, nehovorilo by sa v plurali.

a) Nevymedzenosť božstva.
Nepokladám v tejto fáze svojho výkladu za celkom nevyhnutné vyvrácať mienenia protivníkov, ktorí súdia, že božstvo nejde chápať ako pôsobenie. Veríme totiž, že božská prirodzenosť je nevymedzená a neuchopiteľná, preto ju nepostihujeme žiadným uchopením, ale ju vymedzujeme tak, že na ňu pozerame ako v každom ohľade nekonečnú. Čo je úplne nekonečné, nie je totiž niečím vymedzené a niečím nie, ale ako nekonečno uniká v každom zmysle akémukoľvek vymedzeniu. Čo však nemá vymedzenie, nemôže byť vymedzené ani menom. Pretože je však s božskou prirodzenosťou spojená predstava nekonečna, hovoríme, že Boh prekračuje každé meno, a „božstvo“ je jedno z týchto mien. To isté však nemôže byť zaroveň meno a zároveň byť chápané ako každé meno prekračajúce.

b) Prirodzenosť sa neudáva v pluráli: príklad so zlatom.
Pokiaľ sa však našim oponentom zdá, že význam tohoto mena nevyjadruje pôsobenie, ale prirodzenosť, vrátime sa k počiatku nášho výkladu, kde sme povedali, že meno prirodzenosti sa len nesprávne na základe zvyku používa v plurálnom význame. Prirodzenosti totiž v pravom slova zmysle neubúda ani nepribúda, ak uvažujeme ju na viac či menej prípadoch. Spočítajú sa predsa len tie veci, ktoré uvažujeme v ich individuálnom vymedzení. Vymedzenie sa iste uvádza u povrchu telesnej veci, u veľkosti, miesta či rozdielu v tvare a farbe. Čo chápeme ako prosté týchto určení, to nejde postihnúť ani ich vymedzením. Čo však nemá vymedzenie, nemôže byť počítané, a čo nie je počítané, nejde uvažovať v plurali. Napríklad zlato, i keď je rozdelené do mnohých foriem, je stále jedno a tak sa o ňom i hovorí. Hovoríme „mnoho minci“ a „mnoho staterov“, v množstve staterov však nenachádzame žiadny nárasť prirodzenosti zlata. Keď uvažujeme zlato vo väčšej hrudi, v nádobách či minciach, hovoríme s ohľadom na množstvo látky „mnoho zlata“, nie však „mnoho zlát“. Ibaže by to snaď niekto povedal vo význame „mnoho dareikov“ či „mnoho staterov“, kde iste plurálny význam nemá látka, ale kúsky z nej vytvorené. Vo vlastnom význame sa však tieto mince nenazývajú „zlatá“, ale „zlaté“.

c) Písmo hovorí o ľuďoch v pluráli na základe vžitej nedôslednosti jazyka.
Ako je teda mnoho zlatých staterov, ale jediné zlato, je tiež mnoho jednotlivcov zahrnutých v prirodzenosti človeka, napríklad Peter, Jakub a Jan, v ktorých však je jediný človek. Akokoľvek Písmo toto meno niekedy rozširuje v plurálny význam a hovorí, že „ľudia prísahajú pri niekom väčšom“ alebo „synovia ľudí“ a podobne, je potrebne si uvedomiť, že sa tu používa panujúci jazykovy zvyk. Nestanový, že tak alebo inak je potrebne slov používať, ani nechce tymito obratmi poskytnúť nejakú odbornú instruciu o jazyku. Používa tu reč podľa panujúceho zvyku s jediným úmyslom, totiž aby bola reč posluchačom užitočná, a nevenuje zvláštnu starostlivosť jazykovému vyjadreniu tam, kde slova nepoškodzujú myšlienku.
Bolo by zdlhavé vybierať z Písma zdanlivo mylné slovné spojenia ako doklad toho, čo sme povedali. Keď iste hrozí, že bude v nejakom ohľade poškodená pravda, nenachádza sa v biblických slovach nič nepremysleného ani nediferencovaného. Preto sa Písmo nebráni tomu hovoriť o „ľuďoch“ v pluráli, pretože týmto slovným obratom nikto nie je zvedený k predstave viac ľudstiev, ani si nebude myslieť, že by meno prirodzenosti použitej v pluráli znamenalo viac ľudských prirodzenosti.

d) Výraz „Boh“ používa Písmo v singulári.
Naopak výraz „Boh“ používa Písmo veľmi dôsledne v singulárnej forme, lebo dbá toho, aby sa s plurálnym významom výrazu „bohovia“ nevludili do božskej podstaty rôzne prirodzenosti. Preto hovorí: „Hospodín Boh je jediný Pán“. Avšak i jednorodeného Boha zvestuje Písmo pomocou výrazu božstva, ani by tak jednotu rozdelovalo do dualného významu a nazývalo Otca i Syna dvomi bohmi, akokoľvek jedného i druhého svätopisci zvestujú ako Boha. Otec je Boh i Syn je Boh, predsa je však Boh podľa ich posolstiev jeden, pretože v božstve nenachádzame žiaden rozdiel prirodzenosti a pôsobenia. Keby však prirodzenosť svätej Trojice bola rôzná, ako sa domnievajú pobludilci, vyplyval by z toho i väčší počet bohov, lebo s rozdielnou podstatou jednotlivých subjektov by sa delil i tento počet. Avšak božská prirodzenosť, jednoduchá a nepremenná, vylučuje každú rozdielnosť podstaty, pretože je jedná, a nepripúšťa teda spojenie s plurálnym významom. Ale podobne ako sa hovorí o jedinej prirodzenosti, uvádzajú sa i všetky ostatné pomenovania v singulári: „Boh“, „svätý“, „spasiteľ“, „spravodlivý“, „sudca“, a ak sú aké ďalšie mená hodné Boha. Či sa tie mená vzťahujú k prirodzenosti, alebo k pôsobeniu, o to sa nebudeme prieť.


Hore
 Profil  
 
PoslaťNapísal: Pon, 23. Jún 2014, 14:41 
Offline

Registrovaný: Pon, 05. Nov 2012, 21:05
Príspevky: 829
Bydlisko: Nová Ľubovňa
Singulárna vypoveď o božstve nebráni rozlíšeniu božských hypostazí.
a) Rozlíšenie hypostazí na základe pojmu príčiny.
Pokiaľ niekto obviní náš výklad z toho, že odmietnutie rozdielu v prirodzenosti vedie k zmiešavaniu a zámene hypostazí, odpovieme na túto vytku následovne: Keď vyznávame nepremennosť prirodzenosti, nepopierame tým rozdiel medzi príčinou a zapríčineným. Jedine týmto rozdielom sa podľa nášho presvedčenia jedná hypostaze líši od druhej, totiž tak, že jedná je príčinou, zatiaľčo druhá pochádza z príčiny, ako verime. A u tej, ktorá pochádza z príčiny, uvažujeme ešte iný rozdiel, totiž či pochádza z prvej príčiny bezprostredne, alebo prostredníctvom tej, ktorá z nej pochádza bezprostredne. Tak je jednorodenosť bez akejkoľvek pochyby vyhradená Synovi, a zároveň nie je spochybnené, že Duch má pôvod v Otcovi, lebo Synovo sprostredkovanie jednak Synovi uchováva jednorodenosť, jednak Duchu neupiera prirodzený vzťah k Otcovi.

b) „Čo to je“ a „ako to je“.
Ak hovoríme o príčine a o tom, čo pochádza z príčiny, neoznačujeme tymito menami prirodzenosť, pretože nikto by predsa neuviedol tiež definíciu príčiny a prirodzenosti. Udávame tým rozdiel v spôsobe bytia („ako je“). Keď sme povedali, že jeden je zapričinený, druhý bez príčiny, nerozdelili sme výkladom o príčine samú prírodzenosť, len sme vysvetlili, že Syn nie je nezrodene ani Otec skrze zrodenie. Musíme totiž vopred veriť, že niečo je, a tak začať preskúmať, ako je to, v čoho existenciu veríme. Iný je výklad o tom, čo niečo je, iný o tom, ako to je. Vypoveď, že je niečo nezrodené, o tom hovorí, ako to je, ani by to slovo zároveň ukazovalo, čím to je. Keď sa spýtaš hospodára, či je nejaký strom vysadený, alebo či vyrastol sám, a on buď odpovie, že nie je vysadený, alebo že vyšiel z vysadby, ukázal ti snaď touto odpoveďou prirodzenosť tohoto stromu? Nepovedal skôr len, ako je, kdežto vymer prirodzenosť ponechal nejasný a nevysvetlený? Podobne, keď sa dozvedame, že je niekto nezrodený, vieme tak len, čo máme súdiť o tom, ako je, ani by toto slovo zdeľovalo, čo je. Keď o svätej Trojici vypovedáme rozdiel v tom, že podľa našej viery jeden je príčinou, druhý pochádza z príčiny, nemôže nám byť vytykané, že rozpúšťame výmer hypostázy v spoločnej prirodzenosti.


Hore
 Profil  
 
PoslaťNapísal: Pon, 23. Jún 2014, 14:42 
Offline

Registrovaný: Pon, 05. Nov 2012, 21:05
Príspevky: 829
Bydlisko: Nová Ľubovňa
Záver
Výklad o príčine tak rozlišuje hypostazy vo svätej Trojici, lebo vyznáva, že jeden je bez pričiny, druhý pochádza z príčiny, zatiaľčo božská prirodzenosť je v každom ohľade chápaná ako nepremenná a nerozdelená. Z toho dôvodu hovoríme v pravom zmysle o jedinom božstve a jedinom Bohu a všetky ostatné mena hodné Boha hovoríme v singulari.


Hore
 Profil  
 
Zobraziť príspevky z predchádzajúceho:  Zoradiť podľa  
Vytvoriť novú tému Odpovedať na tému  [ Príspevkov: 10 ] 

Všetky časy sú v GMT + 1 hodina [ letný čas ]


Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 2 hostia


Nemôžete zakladať nové témy v tomto fóre
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre
Nemôžete upravovať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete mazať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete zasielať súbory v tomto fóre

Hľadať:
Skočiť na:  
cron
Powered by phpBB © Group, Style.