Keď sa Jozef vo sne dozvedel, že musí utiecť so svojou rodinou pred zlobou Herodesa, anjel zobudil v tejto zlej hodine, dokonca aj osla v stajni. "Vstávaj!" povedal z neba dolu k nemu, "smieš odviesť pannu Máriu aj s dieťaťom do Egypta." povedal blahosklonne. Oslovi sa to vôbec nepáčilo. Nebol to príliš zbožný osol, ale skôr trochu tvrdohlavý v mysli. "Nemôžeš to zariadiť sám?" spýtal sa podráždene. "Máš predsa krídla, a ja musím všetko niesť na chrbte! A prečo tak nesmierne ďaleko!" "Istota je istota", povedal anjel, a to bol jeden z výrokov, ktoré samo o sebe musí byť zrejmé aj oslovi. Keď vybehol zo stodoly a videl, aké zaťaženie Jozef nazbieral pre neho, lôžkoviny pre matku a balenie plienok pre bábätko, debničku zlata od kráľov, dva mechy kadidla, myrhu, bochník syra a žrď údeného mäsa od pastierov, vodnú hadicu, a nakoniec aj Máriu s chlapcom, obaja dobre živení, okamžite začal znova hundrať. Nikto mu nerozumel, okrem Ježiša. "Stále to isté", povedal, "s takými ľuďmi!" Prišli sem s ničím, a už majú zaťaženie pre dva páry volov dohromady. Nie som žiaden voz na seno", hovorí osol. Jozef ho vzal za ohlávku, bolo mu sotva vidieť kopytá. Osol sa klenul v chrbte, aby sa pripravil ťahať náklad, a potom sa odvážil urobiť krok vpred, opatrne, pretože si myslel, že sa tá veža cez neho zrúti, len čo nohou vykročí vpred. Ale napodiv, zrazu sa cítil zázračne ľahko na nohách, ako by bol sám nosený, a málom zakopol o peň a o kameň v tme. Nie na dlho, a nahnevalo ho to znova. "Robí si zo mňa niekto posmech?" zavrčal. "Som snáď jediný osol v Betleheme, čo má štyri vrecia jačmeňa znášať všetky naraz?" Vo svojom hneve sa náhle vzoprel, dal si nohy do piesku a nepohol sa žiadny ďaľší krok z miesta. "Keď ma porazí", myslel si osol rozhorčene, potom nechá všetky jeho veci v priekope! Jozef siahol pod prikrívku a pokúšal sa nájsť uši osla, aby ho medzitým poškrabkal. "Bež ešte trošku" povedal láskavo Jozef", odpočinieme si o chvíľu!" Nato si osol povzdychol a dal sa znovu do klusu. "Taký veľký svätec", myslel si, "a ani nevie, ako sa poháňa osol!" Medzičasom začal deň a slnko hrialo silnejšie, teplejšími lúčmi sa opieralo o vychladnutú zem. Jozef našiel krovinu, ktorá stála tŕnisto v púšti, vo svojom biednom tieni chcel nechať Máriu odpočinúť. Rozložil oheň, aby uvaril polievku. Osol sa pozeral s nedôverou. Čakal na svoje vlastné jedlo, ale len aby mohol pohŕdať ich jedlom. "Skôr budem jesť svoj chvost", mrmlal, "ako vaše zaprášené seno!" Avšak nebolo vôbec žiadne seno, dokonca ani sústo zo slamy. Jozef v starosti o ženu a o dieťa na osla úplne zabudol. Zaraz začal osol cítiť nesmierny hlad. Nechal črevá vrčať tak hlasno, že Jozef sa rozhliadol s hrôzou, pretože si myslel, že v kroví sedí lev. Medzitým bola aj polievka hotová, všetci sedeli pred ňou, Jozef naložil polievku, a aj dieťa pilo na hrudi svojej matky, len osol tam stál a nemal jediné steblo na žutie. Nerástlo tam vôbec nič, iba niekoľko bodliakov. "Môj pane" povedal osol, prichystal si dlhú reč na dieťa, prejav osla síce, ale s dôvtipom a nesmierne zreteľný vo všetkom, čo sa tá trpiaca bytosť začala sťažovať pred Bohom."I-AAAAAA!" zvolal hlasne na konci. Dieťa všetko pozorne počúvalo. Keď osol dokončil, sklonil sa a vytiahol bodliak stonky, ktorý mu ponúkol. "Dobre", povedal osol a urazil sa. Z jeho slov dýchala pýcha. "Tak zožeriem hoci aj bodliače! Ale vo svojej múdrosti potom zbadáte, čo sa stane. "Bodliaky mi dopichajú brucho, budem musieť umrieť, a potom uvidíte, ako sa dostanete do Egypta!" Zúrivo sa zahryzol do tvrdej byliny, a okamžite prestal s otvorenými ústami, pretože bodliak nechutil ako očakával, ale ako najsladšia medová ďatelina, ako najvoňavejšia zelenina. Nikto si nemôže predstaviť niečo tak chutné, ak by nebol oslom. Zabudol na svoj hnev, ktorý v ňom vzplanul. Zložil si svoje dlhé uši spoločne úctivo cez seba, čo pre osla znamená rovnako toľko, ako keď ľudia, spínajú ďakovne ruky k Bohu, jasajú v srdci a piesňou vďaky mu pokorne vzdávajú chválu. V pokore, ktorá nevidí seba, je pravým slovom modlitby a úcty a jedinou cestou do Kráľovstva pokoja. G.S.
|