Prepáčte, že vstupujem do tejto diskusie, ale chcela by som povedať niečo k tomu, čo máme ľuďom hovoriť a čo nie. Ide totižto o to, či chceme skutočne pomáhať. Ak sa aj v našej prítomnosti ocitne človek, ktorý sa zaujíma aj o "iné" veci ako sú dnes, žiaľ, bežné a pre väčšinu ľudí najdôležitejšie, človek, ktorý by mu vedel nejako pomôcť, by sa mal snažiť naladiť na dotyčnú osobu a snažiť sa vycítiť, čo by potrebovala počuť. Tí ľudia, ktorí majú poznanie, sa niekedy nedokážu udržať, a povedia toho viac ako treba. Tým dotyčnému nepomôžu, naopak, môžu ho zabrzdiť. Sama mám s tým skúsenosti.
Ak dáte veľa poznania niekomu, kto na to ešte nie je pripravený, asi Vám ani neuverí, nebude to môcť prijať. Preto sa treba dobre kontrolovať. Neznamená to nehovoriť nič. Ale aj tu platí: menej je viac.
Sama viem, že najviac mi v živote pomohli vzory ľudí, ktorí skutočné poznanie prijali a snažia sa podľa neho aj žiť. To je najväčšia pomoc pre naše okolie. Ale ak niekto príde a začne sa pýtať so skutočne úprimným záujmom konkrétne otázky, je našou povinnosťou dávať konkrétne odpovede.
Takže ide o to, aby sme aj v týchto veciach dokázali odhaliť svoje ego, ktoré sa prejavuje akože šľachetne. Dokázať konať podľa Vôle Stvoriteľa je to jediné správne konanie.
To je môj názor.